4.február 2025, 23:05 hod. – neskorá večerná hodina a môj mobil zazvonil. Vedela som, že mi prišla správa. Zvyčajne o takom čase už driemem nielen ja, ale aj stíšený mobil. Tentoraz som ho nestihla vypnúť a tak moja zvedavosť, kto mi píše, takmer o polnoci, bola silnejšia ako začínajúci spánok.

„Môj Janko dnes odišiel do večnosti“. Premkol ma smútok, zahmlený pohľad rozmazal všetky písmená na displeji. Odišla ďalšia výrazná pedagogická osobnosť vzdelávania nevidiacich.

Naposledy sme sa s Jankom a jeho staršou dcérou Jankou stretli v zrekonštruovaných priestoroch levočskej radnice na krste Antológie nevidiacich básnikov s názvom Videné z nevidna. V októbri minulého roku sa v prekrásnych historických priestoroch stretla komunita milovníkov poézie a prózy, medzi ktorými nechýbal Ján Ličko. Autorom projektu a zostavovateľom knihy bol Milan Resutík, ktorý sa do Levoče vrátil po 60 rokoch a citujem „urputne som zahorel zvedavosťou, či niekto z ľudí, ktorých som si na celý život zamiloval, ešte žije“. Veru žili…. Dozvedel sa, že áno a tak sa začala cesta kontaktovania s nevidiacimi básnikmi, zostavovanie výberu z ich literárnej tvorby a pod. Ale odbočila som. Áno, jedným z autorov bol aj Ján Ličko, nevidiaci básnik a tyflológ.

Janka poznám od svojich 19 rokov (r. 1987), keď som nastúpila do svojho prvého zamestnania. Stretávali sme sa pracovne, na zasadnutiach redakčných rád redakcie časopisov pre nevidiacich Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Ja, začínajúca redaktorka, on dlhoročný tyflopedagóg, pôsobiaci v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých v Levoči, odborník na Braillovo písmo, prispievateľ do slepeckých periodík.

Život Jána Lička

Ján Ličko sa narodil 25. októbra 1933 v Beňuši na Horehroní. Žiaľ, jeho detstvo, späté s prírodou, prácou, ochotou a pomocou blízkym na dedine pretrhla 2. svetová vojna, ktorá vyhasila svetlo v jeho očiach. Prišiel aj o pravú ruku. Nevzdal sa, práve naopak. S podporou najbližších sa ako 12-ročný pustil do zápasu s neprajným osudom a odišiel do školy pre nevidiacich v Levoči. Nevzdal sa túžby študovať a pre svoje odhodlanie našiel pochopenie u vyučujúcich i doma.

V rokoch 1950-1958 ako prvý nevidiaci na Slovensku absolvoval stredoškolské a vysokoškolské štúdium pedagogického zamerania. Od roku 1959 vyučoval v Základnej škole internátnej pre nevidiacich v Levoči. V rokoch 1963-1967 popri zamestnaní študoval pedagogiku zrakovo chybných a ruský jazyk na Univerzite Komenského v Bratislave. Bol spoluautorom mnohých učebníc pre žiakov ZŠI pre nevidiacich v Levoči, pripravoval recitačné súťaže, viedol šachové krúžky, spieval v speváckom zbore a publikoval rôznorodé odborno-populárne články v slepeckých časopisoch. Pri vyhľadávaní a spracovávaní niektorých tém pre Múzeum špeciálneho školstva v Levoči, publikovaných v časopise Nový život, som natrafila na seriál predstavujúci štáty sveta, autorské medailóny jubilujúcich špeciálnych pedagógov, nekrológy, a to všetko z pera Jána Lička.

Jeho život sa podstatne zmenil, keď sa šťastne oženil s kolegyňou a priateľkou Vierkou, rod. Sadloňovou, ktorá výchovu a vzdelávanie nevidiacich detí považovala za svoje celoživotné poslanie. Manželské puto obohacovali putom, ktoré ich spájalo so svetom vzdelávania nevidiacich, publikovaním v slepeckých periodikách, tvorbou učebníc, manuálov, príručiek, adresátom ktorých boli samotní nevidiaci, či už v dospelom alebo školskom veku.

V manželstve sa im narodili dve krásne dcéry – Janka a Veronika, dnes dospelé, majúce svoje rodiny, ale vždy láskou a pomocou prekypujúce k svojim rodičom.

Ešte pred vznikom Rehabilitačného strediska pre zrakovo  postihnutých v Levoči, v priestoroch terajšej základnej školy pre nevidiacich sa uskutočňovali kurzy Braillovho písma pre záujemcov o výučbu braila. Jedným z vyučujúcich bol aj Ján Ličko.

Janko, empatický, vzdelaný, usmerňujúci a pomáhajúci iným, len menej odvážnym. Vždy sú medzi nami takí, aj onakí, ale nikdy nerobme rozdiely, pretože každý má právo na vzdelanie, ibaže niekomu musíme dodať odvahu. Tak to vnímal aj Janko.

Jeho odbornosť a ľudskosť ocenili mnohí. 8. mája 1975 si z rúk vtedajšieho ministra školstva SSR Ing. Štefana Chochoľa prevzal vyznamenanie Vzorný učiteľ.

Ocenením sa nič sa nezmenilo. Ostal pokorný, pomáhajúci i naďalej.

V ďalších rokoch (r. 1976-2004), spolu s manželkou prešli do novovznikajúceho Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči, ktoré otvorilo svoju bránu 1. 9. 1977. Zapojili sa do tvorby učebných osnov a plánov i ďalšej pedagogickej dokumentácie.

V roku 1986, po úspešnom absolvovaní rigoróznych skúšok, získal titul doktora pedagogiky. V RSZP pracoval až do odchodu do dôchodku v roku 2004. Ako učiteľ odpracoval krásnych 46 rokov.

Jeho najväčšou láskou bola manželka a dcéry. Lásku prežíval celou svojou bytosťou a postupne sa udomácňovala aj v jeho veršoch. Láska vo všetkých podobách a poézia boli balzamom, radosťou, náplasťou v ťažších chvíľach a niekedy aj strachom jeho srdca.

Poézia ho sprevádzala od detstva, keď ju recitoval, čítal a sprvoti virtuálne tvoril. Neskôr aj písal, ale nie s cieľom publikovania. Povzbudil ho až doc. PhDr. Imrich Vašek, CSc., m. prof. Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý Jankovi navrhol nielen názov prvej zbierky, ale aj jej vydanie (Srdce do dlaní, r. 2005).

V roku 2014 uzrela svetlo sveta ďalšia, v poradí druhá básnická zbierka s názvom Svedectvá i výzva, ktorú venoval manželke, deťom i rodine, priateľom a všetkým spriazneným dušiam, neúnavne sprevádzajúcim, povzbudzujúcim a podporujúcim Janka i jeho tvorbu.

Treťou, poslednou a zároveň spoločnou zbierkou poézie i prózy manželov Ličkových je Zrkadlo života z roku 2020. K Jankovej básnickej tvorbe s výstižným nadpisom Bolí, čo by nemuselo, zbierku tentoraz obohatili poviedky z pera manželky Vierky so samostatným názvom Spomienky po rokoch – alebo môj život s nevidiacimi. 139 strán veršov, príbehov spätých s ich plnohodnotným a pestrým životom. Životom manželov, pedagógov, rodičov, starých rodičov, priateľov milujúcich život, popretkávaný láskou, radosťami i smútkom, zážitkami i strachom o najbližších. Jednoducho život, ten obyčajný, ktorý dostávame do vienka a ktorý po rokoch strácame.

Pri stole ostáva prázdna stolička, tanier s príborom, nedočítaná kniha v Braillovom písme, smútok v srdciach najbližších a priateľov…

Som vďačná osudu, že som mala šťastie osobne poznať tohto výnimočného človeka.

Janko, ďakujem za príjemné stretnutia v knižnici či múzeu, obohacujúce rozhovory a Tvoje básnické zbierky s venovaním.

Odpočívaj v pokoji, Janko !