Blumov ústav v Plešivci, r. 1898
Do 19. storočia sa slabomyseľnosť neskúmala ani z klinického, ani zo sociálneho, ani z pedagogického hľadiska. Prvé počiatky výskumu prichádzali z Francúzska, kde o príčinách slabomyseľnosti písal psychiater Filip Pinel (1745-1826).
Starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku sa začala rozvíjať až koncom 19. storočia vďaka Samuelovi Blumovi, zakladateľovi Blumovho ústavu v Plešivci. Blumovci vo svojom ústave položili základy pedagogiky mentálne postihnutých na Slovensku.
Verejnosť založenie Blumovho ústavu vítala. Svedčia o tom správy z dobových novín, ktoré o tom písali. Noviny Sajó Vidék (kraj Slanej) č. 8 zo dňa 16. 6. 1898 uverejnili informáciu, že ústav bude postavený pavilónovým spôsobom na pozemkoch S. Bluma. Na začiatku to budú 2 pavilóny, neskôr až 24. Syn Samuela Bluma – Rudolf – vycestoval na zahraničnú pracovnú cestu s cieľom získať čo najviac odborných vedomostí a osobných skúseností. Navštívil Celoštátny ústav idiotov v Budapešti, 6 týždňov pobudol vo Walldorfe pri Berlíne vo vtedy svetoznámom „blázinci“, pri ktorom bol tiež ústav pre idiotov. Navštívil útulok pre epileptikov vo Wahlgarte a tiež osobitný pavilón pre kreténov. Študoval v Kückenmühle pri Severnom mori v Ústave pre idiotov. Po zložení skúšok a získaní kvalifikácie prevzal vedenie ústavu po svojom otcovi.
Rozvoj ústavu zastavila l. svetová vojna, hneď od jej začiatku bol ústav daný k dispozícii Červenému krížu pre ranených aj chorých vojakov. Oddelenie pre slabomyseľných bolo čiastočne redukované, z ústavu sa stala výpomocná vojenská nemocnica s denným stavom priemerne 600 vojenských pacientov; za celú vojnu touto nemocnicou prešlo viac než 10 000 pacientov. Po skončení vojny a vzniku Československej republiky sa plne obnovuje činnosť ústavu, už však na jar 1919 pri obsadzovaní pohraničia Maďarskou červenou armádou, pri delostreleckom ostreľovaní, sú budovy ústavu značne zdemolované a v Blumovom ústave sídlil štáb Maďarskej červenej armády. Po jej ústupe Plešivec obsadzuje Československá armáda, veliteľstvo pluku sa načas tiež usadilo v jednej z budov Blumovho ústavu. V r. 1920 zomrel Rudolf Blum a vedenia ústavu sa ujala jeho vdova Flóra Blumová. Už 1. apríla 1921 sa však vydáva za bývalého dôstojníka Čsl. armády, Jána Horáka, ktorý sa stáva riaditeľom ústavu.
Po rozpade ČSR Plešivec ostal na území, ktoré po viedenskej arbitráži obsadilo Maďarsko. Ján Horák s manželkou odišli do Prahy, kde v dobe protektorátu obaja zomreli. Vo vojnovom období bolo pôsobenie ústavu prerušené: pacientov premiestnili do iných ústavov v Maďarsku. Po r. 1942 ústav slúžil ako tuberkulózna liečebňa pre maďarských vojakov, neskôr vojenská nemocnica.
V r. 1950 sa začala rekonštrukcia zachovaných budov, v r. 1952 sa renovovaný ústav otvára ako Štátny ústav pre liečenie chorôb mozgu v Plešivci, spočiatku s 50 lôžkami len pre ženy.
V r. 1953 bol ústav premenovaný na Psychiatrickú liečebňu v Plešivci s kapacitou 220 a od r. 1956-1961 až 299 lôžok.
Od 1. 1. 1992 sa Psychiatrická liečebňa v Plešivci stáva samostatnou organizáciou priamo riadenou Ministerstvom zdravotníctva SR.
Ďalší riaditelia: František Gašpar, Anna Drienková – Vránová, Ladislav Koller, Milan Quirschfeld, Ladislav Měchura, Jozef Greškovič a Pavol Džodla.
V súčasnosti Psychiatrická liečebňa Samuela Bluma v Plešivci, s kapacitou 200 lôžok, je zdravotníckym zariadením nadregionálneho charakteru, poskytujúcim komplexnú dlhodobú psychiatrickú starostlivosť pre pacientov zo spádovej oblasť s cca 850 000 obyvateľmi (okresy Trebišov, Košice-mesto, Košice-okolie, Rožňava, Spišská Nová Ves a Poprad).
Zdroj: