Zaopatrovací a zamestnávajúci ústav pre dospelých slepých v Čechách, 1832

Prvý pražský ústav vznikol vďaka zvláštnej náhode okolností. V tom čase bola v Prahe vyhlásená zbierka, ktorej výnos mal byť použitý na stavbu druhého mosta cez Vltavu. Projekt stavby, žiaľ, záhadne stroskotal a financie boli presunuté na založenie Hradčanského ústavu. Podnet na založenie predostrel profesor štatistiky Josef rytier Máder, ktorý stratil zrak v dospelosti. Jeho návrh podporil a schválil gróf Wallis, vtedajší končiaci veľvyslanec Čiech v Paríži, majúci vedomosti o fungujúcom ústave pre nevidiacich v Paríži. Na vypracovaní prvých stanov ústavu sa podieľal samotný Alois Klar, ako člen predsedníctva. Prvým riaditeľom ústavu sa stal Prokop rytier von Platzer.

Klar však prišiel s návrhom založiť akési pokračovanie Hradčanského ústavu v zmysle „zamestnávajúceho a zaopatrovacieho“ zariadenia. V r. 1831 predostrel ucelenú víziu ústavu pre nevidiacich a hlavnú podporu získal od cisárovnej Karolíny Augusty, ktorá vznik ústavu podporila prvým finančným vkladom. Klar svoje návrhy dokladoval reálnymi výsledkami obdobného zariadenia, Viedenského súkromného spolku zaopatrovacieho a zamestnávajúceho ústavu pre dospelých slepcov, fungujúceho od r. 1829.

V roku 1831 sa 68-ročný Klar vzdal pedagogickej činnosti a rezignoval na post verejného vysokoškolského profesora, k čomu ho viac-menej donútilo chátrajúce zdravie.

V máji 1832 sa Klar rozhodol rázne a prenajal budovu na malostranskom Veľkoprievozskom námestí v Prahe. Skúšobným zamestnaním pre nevidiacich sa stalo pletenie a pradenie ľanu. Zemské prezídium schválilo 4. október 1832 za deň otvorenia Zaopatrovacieho a zamestnávajúceho ústavu pre dospelých slepých v Čechách.

Alois Klar zomrel v marci 1833.

Pokračovateľmi Klarovho diela boli jeho najstarší a jediný syn Pavel Alois

Po otcovi zdedil prenajatý objekt na Veľkoprievozskom námestí a v ňom 5 nevidiacich. V tom čase fungovanie ústavu záviselo od 17-tich prispievajúcich členov a predbežný kapitál predstavoval 12 600 florinov. Toto provizórium vyriešil cisár František I., ktorý počas osobnej návštevy ústavu prisľúbil pomoc. Ocenil tak Klarovu húževnatosť a pracovitosť v prospech nevidiacich a venoval mu pozemok medzi vežou Daliborkou a Starými zámockými schodmi. Na tomto pozemku neskôr vyrástla nová budova Klarovho ústavu na Malej Strane, dnešný Klarov (zastávka metra Malostranská).

V r. 1836-1863 všetky nové finančné zdroje pohltila stavba na Klarove, ktorá počítala s osadenstvom až 300 nevidiacich, vrátane personálu. Budovu na Klarove (v súčasnosti v nej sídli Česká geologická knižnica) začali stavať v roku 1836, nevidiacim slúžila až do polovice 20. storočia, kedy sa presťahovali do nového objektu v Prahe Krči, kde dodnes funguje pokračovateľ historického Klarovno ústavu – Stredná a Materská škola Aloyse Klara.

Od roku 1860 viedol ústav najmladší syn Pavla Aloisa – Rudolf Maria Klar.

V ústave v tých rokoch žilo 60 nevidiacich zaoberajúcich sa prevažne ručnými prácami. Po 17-tich rokoch vedenia ústavu Rudolfom M. Klarom sa ich počet zvýšil na 112. Väčšina z nich pracovala v dielňach a vyučili sa rôznym remeslám. Rudolf M. Klar bol kreatívny a praktický odborník. K jeho geniálnym nápadom patrilo zriadenie materskej školy pre nevidiacich.

Rudolf Mária Klar zomrel na zápal ľadvín 3. 10. 1898.