Áno, priatelia. Časopis v Braillovom písme, s názvom Besiedka oslavuje 100 rokov. Prvé číslo vyšlo 1. apríla 1926.
Poznáte časopis Besiedka? Počuli ste už o ňom, alebo nebodaj držali niektoré z jeho vydaní vo svojich rukách? Predpokladám, že nie, pretože časopis vychádzal iba v rokoch 1926-1938, aj to s malým prerušením.
Besiedka vychádzala pre žiakov Československého štátneho ústavu pre slepcov v Levoči a čiastočne nahrádzala samotné učebnice, ktorých bolo v tých rokoch veľmi málo. Časopis vydával Český slepecký tisk a tlačený bol v Deylovom ústave pre slepých v Prahe.
Prvý ročník Besiedky, obsahujúci 6 čísel, jedno dvojčíslo a štyri samostatné čísla zviazané v jednom tvrdom obale do knihy s klasickým rozmerom 32 x 25,5 cm je knižným unikátom zbierkového fondu Múzea špeciálneho školstva v Levoči.
Šefredaktorom Besiedky nebol nik iný, ako elementarista a jeden z prvých pedagógov Československého štátneho ústavu pre slepcov v Levoči, Ján Šoltés (1903-1986), neskôr zakladateľ a prvý riaditeľ Spojenej školy internátnej pre slabozrakých v Bratislave (na Svrčej ulici – pozn. autorky).
Na prvej strane časopisu, po otvorení pevnej obálky, je umiestnená okrúhla pečiatka Štátny ústav pre slepcov v Levoči, v strede s erbom – štátnym znakom Československej republiky. Na tej istej strane, v pravom hornom rohu, je uvedené Čís. Inv. IV/33/Ib.
Hneď v úvode sa Ján Šoltés prihovára svojim čitateľom týmito slovami. Citujem: „Milé dietky! Po veľkých školských prázdninách s radosťou ste cestovaly do ústavu. Vedely ste dobre, že dostanete do rúk všeliaké nové veci (knihy, časopisy, mapy, stroje ku písaniu, počítaniu a všeliaké iné pomôcky, pomocou ktorých sa budete učiť. Takáto nová vec je aj tento nový mesiačnik „Besiedka“. Ten bude vaším najlepším priateľom, lebo vám mnohokrát poradí, ako máte to, lebo ono robiť. Ale aj zabaví, rozveselí a poučí vás o rôznych událostiach, ktoré sa stávajú vo svete. „Besiedka“ vás bude učiť poznávať ten svet a prírodu v ktorej žijeme. Naučí vás milovať našú slobodnú vlasť, národ a tiež ako máme dbať o naše telo a ducha. I duša má svoj hlad, ktorý ukojíme len dobrým pokrmom, ako je dobrá kniha a časopis. Vašou túžbou je učiť sa, čiže vzdelávať sa. Pamätajte si teda, že najsilnejším vzdelávajúcim prostriedkom je kniha a časopis. Preto čítajte deti pilne a rozmýšľajte o tom čo čítate.“
Určite ste si všimli, že v citovanom texte sa nachádzajú viaceré gramatické chyby, ale je to zámerne, keďže príhovor Šoltésa je citovaný od slova do slova tak, ako je napísaný v prvom čísle časopisu. V roku 1926 sa síce na Slovensku používala spisovná slovenčina, ako dorozumievací a úradný jazyk, ale v administratíve a technických oblastiach bola častá prítomnosť čechizmov, čo bolo dôsledkom úzkej spolupráce v rámci spoločného štátu.
Súbor 6-tich čísiel Besiedky má 61 strán v braili plus 4 strany bez textu vrátane pevnej obálky. Text je čitateľný, aj napriek čiastočnému poškodeniu pevnej väzby. Samotný papier zmenil farbu z bielej na svetlohnedú, ale stále si zachoval svoju pevnosť a tvrdosť. Bodky sú viditeľné aj voľným okom, možno na pár výnimiek, výborne čitateľné hmatom.
A čo tvorí obsah jednotlivých čísel prvého ročníka Besiedky?
So splnením tejto múzejnej výzvy nám však pomohli dvaja skvelí priatelia. Nevidiaci manželia, Želmíra Zemčáková, novinárka a korektorka Braillovho písma v Slovenskej knižnici pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči a Michal Tkáčik, hlavný koordinátor Slovenskej autority pre Braillovo písmo na Slovensku, ktorí nám počas 2. májového víkendu vyhotovili prepis Besiedky z brailu do čiernotlače. S ochotou a nadšením prelúskali všetky čísla prvého ročníka 100-ročnej Besiedky. Patrí im naše obrovské poďakovanie.
Ako nám prezradili, listovanie a šuchotanie braillovských strán vzácnej Besiedky bolo skvelým zážitkom. „Kvalita brailu je aj po 100 rokoch výborná a bodky sú dobre čitateľné. Z listov časopisov je možné usudzovať, že boli obojstranne tlačené pomocou kovových brailových matríc, ktoré boli otláčané do mokrého papiera. Ten bol následne vysušený.“
Veď povedzte, komu z nás sa v živote naskytne takáto príležitosť? Rozsah prepísaných jednotlivých čísel 1. ročníka Besiedky predstavuje 44 strán v čiernotlači. Úctyhodné číslo.
Zaujímavosťami sú poznámky, ktoré nám k prepisu Želka a Michal zaznamenali. Spomeniem aspoň niektoré:
- v časopise nie je znak pre veľké písmeno, všetko je napísané malými písmenami;
- číslovanie brailových strán je vždy vpravo hore na nepárnych stranách;
- každá strana má záhlavie, napr. v znení „b.1.1“ – pravdepodobne b = Besiedka, 1. = ročník, 1 = číslo;
- na oddelenie veršov sa často používajú dve medzery, hoci nie dôsledne;
- najväčšou zvláštnosťou sú odlišné brailové znaky od súčasných pravidiel: napr. ch = b12456, ou = b12356, dlhé ŕ = b2456, mäkké ř = b2456, obidve okrúhle zátvorky = b2356, skratková bodka = b3, tri bodky = b3,3,3 atď.
A aký obsah šéfredaktor Ján Šoltés žiakom pripravil? Poviedky, povesti, bájky, náboženské texty, rozprávky o Jánošíkovi, životopis o slávnom Hviezdoslavovi, práce žiakov s menami autorov, Chýrnik o najnovšom dianí v štáte, činnosti ministerstiev, žúp, ale aj počasí na Slovensku či v zahraničí, zaujímavosti zo zdravovedy, hádanky, oznamy, matematické úlohy, rozlúštenie hádaniek z predchádzajúcich čísel, informácie o histórii Slovákov atď.
Časopis Besiedka vychádzal iba počas školského roka. Kronika Tlačiarne a knižnice pre nevidiacich (terajšej Slovenskej knižnice pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči) uvádza, že Besiedka vychádzala v rozsahu 24 strán v braili, raz mesačne, okrem prázdnin. V 20-tych rokoch spolok Český slepecký tisk v Prahe vytlačil ešte dva tituly v slovenskom jazyku, a to zbierku básni „Keď sa sloboda rodila“ od Štefana Krčméryho a novelu „Mišo“ od Martina Kukučína.
V januári 1938 začal vychádzať pre dospelých nevidiacich časopis Slovenský slepec. Jeho prvým redaktorom bol odborný učiteľ nevidiacich Viliam Hrabovec a po jeho tragickej smrti (3. 4. 1938) prevzal redigovanie časopisu učiteľský zbor Štátneho ústavu pre slepcov v Levoči. Časopis zanikol v roku 1939.
O ďalších vzácnych zbierkových predmetoch, či už knižných alebo učebných pomôckach pre nevidiacich, ktoré múzeum vlastní a pochádzajú či už zo Slepeckého múzea (1974-1988), nášho predchodcu, alebo priamo zo školy pre nevidiacich v Levoči či od fyzických osôb, Vám už čoskoro prinesieme ďalšie zaujímavé informácie.
Spracovala: Mgr. Štefánia Petreková
Fotografie: autorka textu