Valentin Haüy

Najväčšia osobnosť v histórii starostlivosti o zrakovo znevýhodnených, príslušník generácie francúzskych encyklopedistov, pedagóg a filantrop nevidiacich.

Najväčší vplyv na Valentina Haüya mal Denis Diderot a jeho známe dielo „List o nevidiacich pre poučenie vidiacim“ (r. 1749). Diderota zaujala najmä postava nevidiaceho výrobcu likérov v Poiseaux, ktorého osobne poznal, ale aj nadaná nevidiaca hudobníčka Melanie de Salignac, či nevidiaci profesor matematiky na Cambridgskej univerzite Mikuláš Saunderson, s ktorými konzultoval celý rad otázok súvisiacich so slepotou a zamýšľal sa nad spôsobom matematického zapisovania a geometrického kreslenia u nevidiacich. Zatiaľ čo Diderot v otázkach výchovy nevidiacich zostáva ako filozof len v teoretickej oblasti, Valentin Haüy sa zaslúžil o plnú realizáciu ich intelektuálnych a hmotných potrieb.

Haüy dospel k presvedčeniu, že nevidiaci potrebujú sústavnú internátnu výchovu s účelne stanovenými cieľmi a obsahom vzdelávania. To viedlo Haüya k založeniu prvého ústavu pre nevidiacich v Paríži, v roku 1784, s troma hlavnými výchovami: vyučovanie literárne, hudobné a pracovná výchova.

Haüy sa však stal známym aj za hranicami Francúzska, najmä v cárskom Rusku. Na ceste do Petrohradu založil ústav v Berlíne (r. 1806) a o rok neskôr 1807 ústav v Petrohrade, kde sa zdržal celých 11 rokov. Po návrate žil u svojho brata Reného, v nepovšimnutí a celkovej izolácii od spoločenského života, až do svojej smrti.