Múzeum špeciálneho školstva v Levoči sprístupnilo v októbri 2014 unikátnu výstavu venovanú mimoriadnej osobnosti začiatku 19. storočia – Aloisovi Klarovi, zakladateľovi Ústavu pre dospelých nevidiacich v Prahe na Malej Strane.
Výstavu sa podarilo zrealizovať v spolupráci s českými partnermi – Filozofickou fakultou Univerzity Karlovej v Prahe, Strednou školou a Materskou školou Aloyse Klara v Prahe Kŕči a Technickým múzeum v Brne.
Výstavný projekt predstavil život a dielo zakladateľa starostlivosti o nevidiacich v Čechách, pedagóga a mecenáša Aloise Klara a pripomínal tiež jeho nasledovníkov, ktorí pokračovali v diele svojho otca i starého otca. Súčasťou 28 panelov boli portréty Aloise Klara, členov jeho najbližšej rodiny, ukážky Braillovho písma, publikácia vydaná k storočnici Klarova ústavu pre slepcov v Prahe z r. 1932, vzácne, historické učebné pomôcky, písacie stroje, spoločenské hry, drevená rozkladacia mapa Strednej Európy Pražská tabuľka a iné, ktoré používali nevidiaci v českých, ako aj slovenských ústavoch v 19. storočí.
Putovnú výstavu, od vlaňajšej premiéry v Krížovej chodbe Karolína Univerzity Karlovej, videli stovky návštevníkov v Rumburskej Lorete i v priestoroch hradu Litoměřice. V levočskom Múzeu špeciálneho školstva bude sprístupnená do konca novembra 2014.
Kto bol Alois Klar ?
Alois Klar sa narodil v roku 25. apríla 1763 v mestečku Úštěk neďaleko Litoměříc, ako tretie dieťa Josefa Klara a jeho manželky Apollonie, rodenej Bastlovej.
Alois, ako dieťa veľa čítal, bol veľmi šikovný a chytrý. Už počas prvých rokov v mestskej škole, ktorá nedostačovala jeho záujmom, začal s výučbou latinčiny. Ako samouk si ju, v pomerne krátkom čase, aj osvojil. V rokoch 1774-1779 mladý Alois pokračoval v štúdiách na Litoměřickom gymnáziu. V historických dokumentoch sa v tejto súvislosti Alois spomína nielen ako študent, ale aj ako stredoškolský profesor v rokoch 1786-1805. Po ukončení gymnaziálnych štúdií bolo Klarovi udelené prvé prémium zo všetkých predmetov, t. z. najvyššie možné študijné ocenenie. Miloval históriu a jazyky, najviac latinčinu a francúzštinu, ktorú si taktiež osvojil úplne sám. Gymnaziálne roky však priniesli Klarovi aj tienistú stránku, pretože ako študent prvej triedy utrpel nešťastný pád s poranením jedného rebra s trvalými následkami.
Ani ochorenie nezabránilo Klarovi pokračovať v univerzitnom vzdelávaní. Na jeseň r. 1779 začal so štúdiom filozofických vied na pražskej univerzite, kde dosahoval vynikajúce študijné výsledky a 31. 8. 1782 bol slávnostne promovaný na magistra slobodných umení a filozofie. Klar sa rozhodol pokračovať v 5-ročnom štúdiu teológie, počas ktorého sa skvele naučil grécky. Už r. 1783 vstúpil Klar ako alumnus, teda absolvent univerzity, do arcibiskupského seminára, kde prežil 3 intenzívne roky. Žiaľ, r. 1785 sa u Klara prejavili vážne zdravotné problémy a keďže sa nešťastný Klar nemohol stať kňazom, rozhodol sa byť aspoň učiteľom. Vrátil sa do Litoměříc, kde na gymnáziu zaujal miesto profesora gramatiky. Neskôr sa stal profesorom rétoriky a poetiky na plných 20 rokov, až do r. 1806.
V r. 1806 sa situácia v Litoměřiciach a na gymnáziu zmenila prijatím novej ústavy, podľa ktorej mohli náboženstvo vyučovať iba kňazi. V tom období Klara oslovili z Pražskej Karlo-Ferdinandovej univerzity. Ten zvážil svoje schopnosti i možnosti a prihlásil sa do konkurzu na obsadenie katedry všeobecných dejín na Pražskej univerzite. Katedru síce nezískal, ale bola mu pridelená stolica klasickej literatúry, gréckej a latinskej filologie. 9. decembra 1806 začal Klar písať novú, významnú kapitolu dejín Prahy a univerzity.
V Prahe si Klar začal viac všímať núdzové pomery niektorých študentov, a to ho v r. 1816 viedlo k založeniu Podporného študentského spolku na univerzite, ktorý žil výlučne z darov. Spolok finančne podporil aj samotný Klar a na základe svojich charitatívnych aktivít si získal vážnosť a obdiv mladej inteligencie, napr. aj samotného Karla Hynka Máchu, ktorý mu venoval báseň.
V akademickom roku 1820/1821, 14 rokov po svojom uvedení na filozofickú fakultu sa Klar stal jej dekanom.
Klar a nevidiaci
Špecializované ústavy pre nevidiacich vznikali v Európe už v 18. storočí, napr. Paríž 1784, Liverpool 1790, Edinburg 1790, Londýn 1800, Viedeň 1804, Berlín 1806, Petrohrad 1807, Praha 1807 (Pražský súkromný inštitút pre chudobných slepých a zrakovo chorých – najstarší ústav pre nevidiacich na Hradčanoch). Prvý pražský ústav vznikol vďaka zvláštnej náhode okolností. V tom čase bola v Prahe vyhlásená zbierka, ktorej výnos mal byť použitý na stavbu druhého mosta cez Vltavu. Projekt stavby, žiaľ, záhadne stroskotal a financie boli presunuté na založenie Hradčanského ústavu. Podnet na založenie predostrel profesor štatistiky Josef rytier Máder, ktorý stratil zrak v dospelosti. Jeho návrh podporil a schválil gróf Wallis, vtedajší končiaci veľvyslanec Čiech v Paríži, majúci vedomosti o fungujúcom ústave pre nevidiacich v Paríži. Na vypracovaní prvých stanov ústavu sa podieľal samotný Alois Klar, ako člen predsedníctva. Prvým riaditeľom ústavu sa stal Prokop rytier von Platzer.
Klar však prišiel s návrhom založiť akési pokračovanie Hradčanského ústavu v zmysle „zamestnávajúceho a zaopatrovacieho“ zariadenia. V r. 1831 predostrel ucelenú víziu ústavu pre nevidiacich a hlavnú podporu získal od cisárovnej Karolíny Augusty, ktorá vznik ústavu podporila prvým finančným vkladom. Klar svoje návrhy dokladoval reálnymi výsledkami obdobného zariadenia, Viedenského súkromného spolku zaopatrovacieho a zamestnávajúceho ústavu pre dospelých slepcov, fungujúceho od r. 1829.
7. 11. 1831 sa 68-ročný Klar vzdal pedagogickej činnosti a rezignoval na post verejného vysokoškolského profesora, k čomu ho viac-menej donútilo chátrajúce zdravie. V práci mu všemožne pomáhala manželka Rosina a syn Pavel Alois.
Deň otvorenia ústavu sa nekompromisne blížil a adekvátny objekt stále chýbal. Klar sa rozhodol rázne a v máji 1832 prenajal budovu na malostranskom Veľkoprievozskom námestí v Prahe. Skúšobným zamestnaním pre nevidiacich sa stalo pletenie a pradenie ľanu. Veľký deň slávnostného otvorenia ústavu nastal 4. 10. 1832. Zemské prezídium schválilo tento deň otvorenie Zaopatrovacieho a zamestnávajúceho ústavu pre dospelých slepých v Čechách. Potvrdenie ústavných a spolkových stanov nastalo 22. 12. 1832.
V marci 1833 Klar ešte zasadil 3 stromy v ústavnej záhrade a o 5 dní, 25. marca 1833 po polnoci naposledy vydýchol.
Pokračovatelia Klarovho diela
Alois Klar sa oženil 9. 9. 1800. Manželkou na celý život sa mu stala Rosina Schőnová, dcéra veľkoobchodníka v Rumburku. O rok neskôr 10. 6. sa im narodil syn Pavel Alois. Neskôr ešte 3 synovia a 1 dcéra. Dospelosti sa však okrem Pavla nedožil ani jeden z nich.
Okrem výchovy najstaršieho Pavla Aloisa si manželia ešte osvojili a vychovávali dievčatko nájdené v kríkoch neďaleko rieky Labe. Pokrstená ako Rosina Franziska Barbara Josefa sa v 23-tich rokoch vydala do Viedne.
Naplnenie Klarových myšlienok a najmä ich rozvíjanie zrealizoval jeho najstarší a jediný žijúci syn Pavel Alois Klar. Síce vyštudoval právo a komorné vedy na Pražskej univerzite a bol úspešným konceptným praktikantom či krajským komisárov úradu v Prahe, pokračoval v otcovom diele na poli starostlivosti o nevidiacich. Po otcovi doslova zdedil prenajatý objekt na Veľkoprievozskom námestí a v ňom 5 nevidiacich. V tom čase fungovanie ústavu záviselo od 17-tich prispievajúcich členov a predbežný kapitál predstavoval 12 600 florinov. Toto provizórium vyriešil cisár František I., ktorý počas osobnej návštevy ústavu prisľúbil pomoc. Ocenil tak Klarovu húževnatosť a pracovitosť v prospech nevidiacich a venoval pustý pozemok medzi vežou Daliborkou a Starými zámockými schodmi. Na tomto pozemku neskôr vyrástla nová budova Klarovho ústavu na Malej Strane, dnešný Klarov (zastávka metra Malostranská).
Zdalo sa, že ústav dlhodobo prosperuje, ale opak bol pravdou. V r. 1836-1863 všetky nové finančné zdroje pohltila stavba na Klarove, ktorá počítala s osadenstvom až 300 nevidiacich, vrátane personálu a ústav sa začal topiť v dlžobách.
Budova na Klarove (v súčasnosti v nej sídli Česká geologická knižnica), ktorú začali stavať v roku 1836 dodnes vyniká triezvou empírovou fasádou. Ide o dvojposchodovú budovu, na ktorej do stredného štítu hlavného priečelia bol osadený reliéf Tobiás uzdravuje slepotu svojho otca. Bočné krídlo objektu bolo dokončené až v roku 1885. Budova slúžila nevidiacim až do polovice 20. storočia, kedy sa presťahovali do nového objektu v Prahe Krči, kde dodnes funguje pokračovateľ historického Klarovno ústavu – Stredná a Materská škola Aloyse Klara.
Pavel Alois Klar sa v r. 1834 oženil s Máriou Karolinou, rodenou grófkou Vratislavovou z Mitrovic. Narodili sa im 3 synovia: Pavel Zděnek, Karel Václav a Rudolf Mária.
Pavel A. Klar, žiaľ, v roku 1845 vplyvom pracovného vypätia ochorel a úplne ochrnul na dolné končatiny. Pohyboval sa iba na vozíku a z tohto dôvodu rezignoval z postu riaditeľa ústavu.
V r. 1844-1857 ústav takmer zanikol, pretože sa topil v dlžobách a zároveň niekomu napadlo, že objekt môže poslúžiť aj ako cholerový špitál na Malej Strane. Našťastie sa tak nestalo, aj keď vedenie ústavu sa muselo vzdať celého poschodia v prospech chovancov talianskeho chudobinca.
Veľkú slávu zažil Klarov ústav v r. 1857 pri príležitosti 25. výročia svojho trvania, keď Pavel A. Klar s manželkou a troma synmi venovali úplne novú sochu sv. Václava pražskému Karlovmu mostu.
Pavel Alois Klar zomrel 5. novembra 1860. Podľa jeho poslednej vôle mal byť jeho pokračovateľom jeho najmladší syn Rudolf Maria Klar, ktorý mal však v čase smrti svojho otca iba 16 rokov. Preto vedenie ústavu na istý čas prevzal vzdialený príbuzný a člen predstavenstva úradník Jan rytier z Běšína. S mentalitou vojaka však zavádzal v ústave vojenské spôsoby, praktiky a tresty.
Zmeny v ústave nastali až okolo r. 1880, po smrti Jana rytiera z Běšína, keď sa vo vedení začal viac angažovať samotný Rudolf Maria Klar. Ten napríklad inicioval súkromné spočítanie nevidiacich prostredníctvom okresných úradníkov. Zistilo sa, že r. 1874 žilo v Čechách 4031 nevidiacich.
V ústave v tých rokoch žilo 60 nevidiacich zaoberajúcich sa prevažne ručnými prácami. Po 17-tich rokoch vedenia ústavu Rudolfom M. Klarom sa ich počet zvýšil na 112. Väčšina z nich pracovala v dielňach a vyučili sa rôznym remeslám. Noví prichádzajúci nevidiaci dostali možnosť vzdelávať sa vo všetkých základných predmetoch obecnej školy.
Rudolf M. Klar bol úplne iný ako jeho starý otec, i ako otec. Bol kreatívny, praktický odborník. K jeho geniálnym nápadom patrilo zriadenie materskej školy pre nevidiacich, čím sa zaplnila aj posledná medzera v starostlivosti o nevidiacich. Sledoval akékoľvek dianie týkajúce sa nevidiacich za hranicami, napr. Snemy slepeckých učiteľov v Nemecku. Historicky prvý takýto snem v Prahe sa konal pod jeho záštitou v júni 1889. V r. 1884 sa v ústave začalo s literárnou a technickou výchovou zaostávajúcich nevidiacich a neskoršie oslepnutých. Došlo aj k zmene názvu ústavu na Pokračovaciu školu a technický učiteľský ústav.
Dokonca v r. 1888 vystúpil ústav z reťazca špecializovaných zaopatrovacích ústavov, keďže ponúkal celý rad špecializovaných výrobných odvetví a nevidiaci chovanci po absolvovaní získavali odbornú kvalifikáciu, a tým úplnú samostatnosť a schopnosť uživiť sa.
Počas vedenia ústavu Rudolfom M. Klarom vznikla na pôde ústavu historická Pražská tabuľka (r. 1886), zhotovená Václavom Malým, učiteľom ústavu. Ide o dvojlistovú, kovovú, 21-riadkovú tabuľku, ktorá slúžila nevidiacim na písanie Braillovho písma. Jej novodobou alternatívou bola tabuľka plastová, ľahšia, menej riadková.
Rudolf Mária Klar zomrel na zápal ľadvín 3. 10. 1898.
Odkaz Aloisa Klara
Alois Klar ostal širokej verejnosti známy ako dekan Filozofickej fakulty Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe (dnešná Karlova univerzita), ako zakladateľ Ústavu pre nevidiacich či zakladateľ podporných študentských spolkov i nadácií pre začínajúcich maliarov a sochárov. Jeho dôraz na začlenenie nevidiacich do spoločnosti bol v tomto období ojedinelý, a i dnes je vnímaný, ako prvý pokus o integráciu nevidiacich.
Fotky z výstavy v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči:
Použitá literatúra:
100 roků Klárova ústavu slepců v Praze, vydaná v březnu 1932, nákladem Klárova ústavu slepců v Praze, tiskem Edvarda Leschingra v Praze II., počet strán 74.
Péče o děti s vadami zraku, „II. Vývoj péče o slepé“, str. 14-17, rok 1957
Listinné dokumentačné materiály Múzea špeciálneho školstva v Levoči „Prvé ústavy pre slepých“ (bez uvedenia autora).
Autorka: Mgr. Štefánia Petreková