Obaja, rodáci z Levoče.
Ona – špeciálna pedagogička, redaktorka detských časopisov, autorka učebníc pre nevidiacich, manželka, mama 3 detí (2 synovia, 1 dcéra), stará mama 8 vnúčat a 12-tich pravnúčat. Dožila sa iba 3 pravnúčat.
Irena Repaská (*1. 1. 1929 – †16. 11. 2010) rodáčka z Levoče, kde v r. 1948 zmaturovala na Štátnej učiteľskej akadémii. Pedagogickú spôsobilosť pre 1. – 5. ročník si v praxi overovala na školských „štáciách“ vo viacerých mestách – Snine, Lackovej, Podolínci, Košiciach a, samozrejme, aj v Levoči. Vtedy to boli národné školy.
On – zanietený športovec, telom i dušou, špeciálny pedagóg, telocvikár, neskôr zástupca riaditeľa pre teoretické vyučovanie.
V r. 1950 povedala svoje „áno“ Jozefovi Repaskému, s ktorým prežili krásnych a spoločných 60 rokov. Manžela, Jozefa Repaského, jeho pedagogické i športové úspechy, vám predstavíme v samostatnom medailóne.
1.septembra 1959 nastúpila do ZŠI pre nevidiacich v Levoči. Neskôr si základnú učiteľskú kvalifikáciu rozšírila doplnkovým pomaturitným štúdiom vyučovania v školách pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, konkrétne na Pedagogickej fakulte UK v Trnave v r. 1976. Dlhoročné pedagogické skúsenosti zúročovala najmä v poradenstve rodičom detí so zrakovým postihnutím, ale aj samotným rodičom s hendikepom.
Od r. 1971 sa prioritne venovala výchove a vzdelávaniu prváčikov. Teoretické vedomosti premietla do 12 učebníc a množstvo ďalších textov, učebných osnov, metodík recenzovala. Intenzívne sa venovala problematike a vytváraniu taktilných učebných pomôcok.
17 rokov pracovala v redakčných radách školských braillovských periodík. Od r. 1986 na dva roky prevzala od Márie Virovej štafetu vedenia detského časopisu Za svetlom. Spravovala tiež školskú knižnicu a 16 rokov zodpovedala za kroniku školy.
V r. 1987 si prevzala titul Vzorný učiteľ, ktorý jej bol udelený za takmer 30-ročnú intenzívnu prácu pri vzdelávaní zrakovo postihnutých detí.
Manželov Repaských si pripomenieme jednou veselou príhodou.
Jozef Repaský so svojimi žiakmi, učňami, chodieval na kĺzisko, ktoré si svojpomocne pripravili v nádvorí základnej školy pre nevidiacich. Na korčuľovanie pravidelne chodievali celé triedy. J. Repaský svojich žiakov neustále povzbudzoval a nabádal: „Pohybujte sa, nestojte!“ Jeho manželka z okna základnej školy sledovala uháňajúcich chlapcov, niekedy rukami zalamovala a v duchu zazlievala mužovi, že im privodí chorobu. Našťastie, nič také sa nestalo. Obidvaja často hovorievali: „deti korčuľovali ako hadi“.
A ako si na babku spomína jej najmladší vnuk Alex?
„Na babku si spomínam ako na razantnú ženu, v prvom rade so zmyslom pre rodinu. Dokázala sa tešiť z maličkostí, z prítomnosti ľudí a najmä z akejkoľvek rodinnej návštevy. Veľmi dobre si uvedomovala dôležitosť vzdelania, a týmto smerom viedla najmä nás, vnúčatá. Z rozprávania mojich rodičov viem, že z jej kuchyne nikdy nezabudnú na výnimočný koláčik „punčák“ a z jedál na kuriatkovú – hubovú omáčku a opekané pirohy.“
A my, v múzeu, prezradíme, že pred rokom sme ani len netušili, kto sa uchádza o brigádnické miesto lektora našej stálej, interaktívnej expozície. Do dverí vstúpil štíhly, vážny a elegantný študent cirkevného gymnázia. Jeho jazykové a komunikačné schopnosti predurčovali úspech vo výberovom konaní. Stalo sa. Alex sa stal naším kolegom na štyri mesiace. Návštevníkov múzea sprevádzal počas celej minuloročnej turistickej sezóny a až po niekoľkých týždňoch, možno aj mesiacoch sme zistili jeho spojenie so starými rodičmi, ktorí celý život zasvätili vzdelávaniu nevidiacich a slabozrakých.
Pripravila: Štefánia Petreková
Zdroje:
– archív Múzea špeciálneho školstva v Levoči
– časopis Priezor č. 2/1996, ročník XXVI. s. 21-29,
– časopis Nový život, január-marec 1986, s. 24-26,
– publikácia Významní špeciálni pedagógovia z Levoče, 2001, s. 25-26, ISBN 80-7098-266-7
– fotografie: rodinný album rodiny Repaských.