Irena Repaská, takmer 30 rokov vzdelávala nevidiace deti - Múzeum špeciálneho školstva v Levoči

Pani Repaská s nevidiacim žiakom pri tabuli vyhmatávajú reliéfne tvary pečiva.

Obaja, rodáci z Levoče.

Ona – špeciálna pedagogička, redaktorka detských časopisov, autorka učebníc pre nevidiacich, manželka, mama 3 detí (2 synovia, 1 dcéra), stará mama 8 vnúčat a 12-tich pravnúčat. Dožila sa iba 3 pravnúčat.

Irena Repaská (*1. 1. 1929 – †16. 11. 2010) rodáčka z Levoče, kde v r. 1948 zmaturovala na Štátnej učiteľskej akadémii. Pedagogickú spôsobilosť pre 1. – 5. ročník si v praxi overovala na školských „štáciách“ vo viacerých mestách – Snine, Lackovej, Podolínci, Košiciach a, samozrejme, aj v Levoči. Vtedy to boli národné školy.

On – zanietený športovec, telom i dušou, špeciálny pedagóg, telocvikár, neskôr zástupca riaditeľa pre teoretické vyučovanie.

Rok 1971

Rok 1977 - Jozef a Irena Repaskí s dcérou Evou, zaťom Milanom a najmladším synom Slavomírom

V r. 1950 povedala svoje „áno“ Jozefovi Repaskému, s ktorým prežili krásnych a spoločných 60 rokov. Manžela, Jozefa Repaského, jeho pedagogické i športové úspechy, vám predstavíme v samostatnom medailóne.

1.septembra 1959 nastúpila do ZŠI pre nevidiacich v Levoči. Neskôr si základnú učiteľskú kvalifikáciu rozšírila doplnkovým pomaturitným štúdiom vyučovania v školách pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, konkrétne na Pedagogickej fakulte UK v Trnave v r. 1976. Dlhoročné pedagogické skúsenosti zúročovala najmä v poradenstve rodičom detí so zrakovým postihnutím, ale aj samotným rodičom s hendikepom.

Od r. 1971 sa prioritne venovala výchove a vzdelávaniu prváčikov. Teoretické vedomosti premietla do 12 učebníc a množstvo ďalších textov, učebných osnov, metodík recenzovala. Intenzívne sa venovala problematike a vytváraniu taktilných učebných pomôcok.

17 rokov pracovala v redakčných radách školských braillovských periodík. Od r. 1986 na dva roky prevzala od Márie Virovej štafetu vedenia detského časopisu Za svetlom. Spravovala tiež školskú knižnicu a 16 rokov zodpovedala za kroniku školy.

Školský rok 1955/56, III.A trieda

Pravdepodobne r. 1957, kedy p. Repaská vyučovala v národnej škole v Levoči.

Rok 1986

V r. 1987 si prevzala titul Vzorný učiteľ, ktorý jej bol udelený za takmer 30-ročnú intenzívnu prácu pri vzdelávaní zrakovo postihnutých detí.

Manželov Repaských si pripomenieme jednou veselou príhodou.

Jozef Repaský so svojimi žiakmi, učňami, chodieval na kĺzisko, ktoré si svojpomocne pripravili v nádvorí základnej školy pre nevidiacich. Na korčuľovanie pravidelne chodievali celé triedy. J. Repaský svojich žiakov neustále povzbudzoval a nabádal: „Pohybujte sa, nestojte!“ Jeho manželka z okna základnej školy sledovala uháňajúcich chlapcov, niekedy rukami zalamovala a v duchu zazlievala mužovi, že im privodí chorobu. Našťastie, nič také sa nestalo. Obidvaja často hovorievali: „deti korčuľovali ako hadi“.

A ako si na babku spomína jej najmladší vnuk Alex?

Rok 1994 - v pozadí najmladší syn Slavomír s manželkou Máriou

Manželia Repaskí s vnukom Slávkom, rok 1998.

Rok 1998 - s vnukom Slávkom

A my, v múzeu, prezradíme, že pred rokom sme ani len netušili, kto sa uchádza o brigádnické miesto lektora našej stálej, interaktívnej expozície. Do dverí vstúpil štíhly, vážny a elegantný študent cirkevného gymnázia. Jeho jazykové a komunikačné schopnosti predurčovali úspech vo výberovom konaní. Stalo sa. Alex sa stal naším kolegom na štyri mesiace. Návštevníkov múzea sprevádzal počas celej minuloročnej turistickej sezóny a až po niekoľkých týždňoch, možno aj mesiacoch sme zistili jeho spojenie so starými rodičmi, ktorí celý život zasvätili vzdelávaniu nevidiacich a slabozrakých.

Pedagogický zbor - p. Vierka Ličková (na fotografii prvá stojaca vpravo) nám vymenovala všetkých pedagógov Základnej školy internátnej pre nevidiacich v Levoči (teraz Spojená škola internátna Levoča), ktorých objektív fotoaparátu zachytil v závere školského roka 1968/69. Horný rad zľava: Ján Dravecký, Ján Frkáň, Stanislav Škultéty, Mária Chovancová, Ján Ličko, Žofia Kišová, František Balog, Viera Gregoríková - Lesňáková, Štefan Šoltés (Krešo zo Šerveka), Viera Sadloňová (Ličková), Jozef Holubkovič. Spodný rad zľava: Irena Repaská, Mária Virová, Jozef Kišš, Juraj Mráz, Mária Valentová, Alžbeta Košiarová.

p. Vierka Ličková (na fotografii prvá stojaca vpravo) nám vymenovala všetkých pedagógov Základnej školy internátnej pre nevidiacich v Levoči (teraz Spojená škola internátna Levoča), ktorých objektív fotoaparátu zachytil v závere školského roka 1968/69. Horný rad zľava: Ján Dravecký, Ján Frkáň, Stanislav Škultéty, Mária Chovancová, Ján Ličko, Žofia Kišová, František Balog, Viera Gregoríková - Lesňáková, Štefan Šoltés (Krešo zo Šerveka), Viera Sadloňová (Ličková), Jozef Holubkovič. Spodný rad zľava: Irena Repaská, Mária Virová, Jozef Kišš, Juraj Mráz, Mária Valentová, Alžbeta Košiarová.

Pripravila: Štefánia Petreková

Zdroje:

– archív Múzea špeciálneho školstva v Levoči

– časopis Priezor č. 2/1996, ročník XXVI. s. 21-29,

– časopis Nový život, január-marec 1986, s. 24-26,

– publikácia Významní špeciálni pedagógovia z Levoče, 2001, s. 25-26, ISBN 80-7098-266-7

– fotografie: rodinný album rodiny Repaských.

Both natives of Levoča.

She – special pedagogue, editor of children’s magazines, author of textbooks for the blind, wife, mother of 3 children (2 sons, a daughter), grandmother of 8 grandchildren, and 12 great-grandchildren.

Irena Repaská (* 1. 1. 1929 – † 16. 11. 2010) a native of Levoča. In 1948 she graduated from the State Teachers‘ Academy in Levoča. In practice, she verified her pedagogical competence for the 1st – 5th year at school „stalls“ in several cities – Snina, Lacková, Podolínec, Košice and, of course, in Levoča. These were national schools at that time.

He – an avid athlete, special pedagogue, gymnast, later deputy director for theoretical teaching.

She said „yes“ to Jozef Repaský in 1950. Together, they survived a beautiful 60 years in marriage. We are going to present her husband, Jozef Repaský, his pedagogical and sports success in a separate medallion.

She joined the Primary School for the Blind in Levoča on September 1, 1959. Later, she expanded her teaching qualification by an additional post-secondary study of teaching in schools for young people requiring special care, specifically at the Faculty of Education at Trnava University in 1976. She used her pedagogical experience mainly in counseling parents of children with visual impairments, but also parents with disabilities.

Since 1971, she has focused primarily on the education and training of first-graders. She projected her theoretical knowledge into 12 textbooks and reviewed many other texts, curricula, and methodologies. She devoted herself intensively to the issue and creation of tactile teaching aids.

She worked on the editorial boards of school braille periodicals for 17 years. In 1986, she took over the management of the children’s magazine „Za svetlom“ from Mária Virová for two years. She also managed the school library and was responsible for the school’s chronicle for 16 years.

In 1987, she took over the title of Model Teacher. The reward was given to her for almost 30 years of intensive work in the education of visually impaired children.

We will remember Repasky´s couple with one happy story.

Jozef Repaský and his students, apprentices, went to the rink, which they prepared on their own in the courtyard of the primary school for the blind. Entire classes used to go skating regularly. J. Repaský constantly encouraged his students: „Move, do not stand!“ His wife often watched the rushing boys from the school window. Sometimes she blamed her husband for that, that the children would become ill. Fortunately, nothing like that happened. Both often said, „children skated like snakes.“

And how does her youngest grandson Alex remember Grandma?

And we, in the museum, reveal that a year ago we had no idea who was applying for a temporary job as a guide at our permanent, interactive exhibition. A slender, serious, and elegant, grammar school student entered the door. His language and communication skills determined the success of the selection process. It happened. Alex became our colleague for four months. He accompanied the visitors of the museum during last year’s tourist season and only after a few weeks, maybe even months, we found out his connection with his grandparents, who dedicated their whole lives to the education of the blind and partially sighted.

Prepared by: Štefánia Petreková

Sources: – archive of the Museum of Special Education in Levoča

– Priezor magazine no. 2/1996, year XXVI. with. 21-29,

– Nový život magazine, January-March 1986, p. 24-26,

– publication Significant special pedagogues from Levoča, 2001, p. 25-26, ISBN 80-7098-266-7

– photo: family album of the Repasky family.